reklama

Dážď a to všetko po ňom

Bolo tesne po pol siedmej. Zmoknutý do nitky som sedel na lavičke v areáli autobusovej stanice. Díval som sa na informačnú elektronickú tabuľu. Ešte 50 minút, vravel som si. Čas mi však napriek čakaniu a treskúcej zime plynul rýchlo. Rýchlejšie ako inokedy. A v tom som vytiahol mobil. Začal som tvoriť. Mala to byť pieseň. Koncept, ktorý som si do telefónu uložil sa napokon piesňou nikdy nestal. Stal sa však niečím iným. Pravdou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

„Srdcom držím pastelku, tak čo len robiť s ňou. Nakreslím si oblohu a zopár pekných slov.“ Tak zneli slová, ktoré sa mi vtrepali do mysle v deň, ktorý mi akosi zmenil dni nasledujúce. Pastelka sa mi zapáčila natoľko, že som ňou chcel nakresliť i čosi väčšie. Možno aj dúhu. Na oblohe by sa vynímala celkom dôležito. Dni kreslenia boli, sú a snáď aj budú pekné, ale ono to už raz tak býva, že sa pastelka otupí. Bývala najčastejšie nenápadná a naposledy, keď bola krásna, bola oranžová. Farby som si príliš nevšímal, išlo skôr o to, čo vedela a čo chcela nakresliť. Pastelka ma uisťovala, že kresliť chce. Ale mala podmienku. Ona nebude kresliť dúhu, ale oblaky. Súhlasil som, pretože mi na obrázku oblaky chýbali. Dohodli sme sa však, že ja ostanem pri dúhe, pretože milujem dážď a slnko. Súhlasila. Pomohlo mi to, lebo tak sme robili obaja to, čo sme potrebovali. Ja som potreboval dážď, aby vznikala dúha. Začal som čoskoro kresliť aj slnko, aby tá dúha mala opodstatnenie. Všetko prebiehalo pekne, hrejivo, s pocitom opatery. Akoby nikdy nič nebolo krajšie nakreslené. Zrazu sa však kreslenie vymklo spod kontroly. Pastelku začalo akosi vychyľovať a odmietala kresliť, čo som chcel. Miesto jarných obláčikov začala kresliť mrazivé mraky. Tie sa stále zväčšovali a postupne zakryli moje slnko. Tým pádom mi znemožnili vytvoriť dúhu. Pastelka kreslila tak rýchlo, že sa stala za pár dní úplne tupou. Odcudzila sa mi. Kreslil som ňou stále menej a menej. Hľadal som ju, ale ona sa skrývala. Raz ma vyviedla z miery až natoľko, že som si ju vôbec nevšimol. Prešiel som popri nej a ani som sa neobťažoval ju dvíhať. Vtedy sa prelomila. Na moje šťastie, opäť sa stala ostrou.Začali sme s odstraňovaním mrakov. Obloha sa vyjasnila. Kreslenie môže začať. Pastelka mi nakreslila, že je jej to všetko ľúto. Opatrnými ťahmi po oblohe mi naznačila, že to jej rýchle kreslenie nezmyselných mrakov nemalo význam, pretože si aj tak nie je celkom istá, či mi s tou dúhou raz nebude chcieť pomôcť. Zase kreslí oblaky. Len tak nevinne, decentne, v objatí. Teraz opäť sedím. Nie na stanici, ale doma. Čakám, čo bude. Zase sa na tom obrázku čosi začína kaziť. Tentokrát to nie sú mraky, je to čosi abstraktné. Akási neistota. Pastelku vlastní už dlhý čas niekto iný, a môj prenájom sa mu akosi nepozdáva. Nechce pochopiť, že sa nikdy neopovážim pastelkine oblaky prekryť mojou dúhou. Nie kým, bude vlastniť peračník on.Milá pastelka, ak si sa tu našla, vedz, že s tebou tú dúhu kresliť chcem. Ale na celkom novom papieri. A možno trochu neskôr. Teraz mi musíš pomôcť s načatým obrázkom. Veď sama vidíš, že je miestami nejasný.

Jozef Mergeš

Jozef Mergeš

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

obyčajný chalan z malého mesta, študent masmediálky v Prešove, milovník filmu Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu