Jozef Mergeš
Sen či skutočnosť?
Už sa mi snívalo kadečo. K niektorým snom sa mi ani nechce priznať. To, čo sa mi snívalo dnes však predčilo všetky moje očakávania. Počuli ste už o chorobe šíriacej sa z časopisu?
obyčajný chalan z malého mesta, študent masmediálky v Prešove, milovník filmu Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Už sa mi snívalo kadečo. K niektorým snom sa mi ani nechce priznať. To, čo sa mi snívalo dnes však predčilo všetky moje očakávania. Počuli ste už o chorobe šíriacej sa z časopisu?
Včera som si konečne zapol film o deduškovi, ktorý sa rozhodol navštíviť svojho brata. Nič zaujímavé, napriek tomu originálne. Deduško po sedemdesiatke sa totiž rozhodol cestovať veľmi podivným dopravným prostriedkom. Obyčajnou kosačkou na trávu. Dámy a páni, Alvin Straight.
Bolo tesne po pol siedmej. Zmoknutý do nitky som sedel na lavičke v areáli autobusovej stanice. Díval som sa na informačnú elektronickú tabuľu. Ešte 50 minút, vravel som si. Čas mi však napriek čakaniu a treskúcej zime plynul rýchlo. Rýchlejšie ako inokedy. A v tom som vytiahol mobil. Začal som tvoriť. Mala to byť pieseň. Koncept, ktorý som si do telefónu uložil sa napokon piesňou nikdy nestal. Stal sa však niečím iným. Pravdou.
Milý Jozef! Dovoľujem si Vám napísať list, ktorý asi nikdy nedostanete. Nikdy ho neuvidíte, možno len ktosi z Vašich príbuzných.
Dá sa prežiť súženie, ti treba k tomu tieseň, sa dostať ku nej ľahká túra, ťa ošklbe jak manikúra.
Včera som prvýkrát v tomto roku chcel ísť spať pred polnocou. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa mi to podarí. Celý večer som presedel pred počítačom. Viečka som mal už napoly privreté, zíval som stále častejšie. Už som sa videl v posteli pod paplónom. Z tohto polospánku ma však vytiahlo hlásenie systému, "Your pc is infected". Kruté.
Vždy, keď sa pozriem na oblohu, napadne mi, že je vysoko, ale nie ďaleko. To isté zažívam, aj keď sa prechádzam po mape. Miesta na nej sú vzdialené, ale dá sa k nim relatívne ľahko a rýchlo dostať. Vesmír tiež nemusí byť ďaleko. Nachádza sa hneď nad oblohou. Stačí vám pár miliárd dolárov a ste tam. A to ani nemusíte byť kozmonautom. Čo je však občas naozaj ďaleko, je samotný človek.
Dni sú stále dlhšie. Odpoveď neprichádza. Jediné, čo kapitán počuje, je šum morských vĺn. „Kantor, myslíš, že sa blížime?“ Údiv na tvári kantora strieda rozhorčenie. „Kapitán, nejedli sme už veľa dní. Výsledok je nejasný. Sme unavení. Chceme sa vrátiť domov!“ Kapitán sa zamyslí. „Čo ak je domov vzdialenejší ako náš cieľ? Čo ak na polceste všetci zhynieme?“ „Tak potom aspoň zhynieme s pocitom, že sme boli na ceste domov...“
Chodí si to do roboty, kedy chce. A už keď sa to nejakým nedopatrením v práci ocitne, veselo sa tam zabáva. Väčšinou však aj tak nič dôležité nevyrieši. Len si sedí, počúva svojich kolegov a občas skočí do bufetu. Nemám strach, že sa ponáhľa. Usmieva sa, veď poberá pekný plat. Ponúka médiám rozhovory, navštevuje aj kadejaké večierky, veď má kopu práce. A najvypuklejšia drzosť? Ešte to chce imunitu. IMUNITU!
Určite aj vy občas natrafíte na nejakú chodiacu, či sediacu anomáliu. Teda na človeka, ktorý sa absolútne líši od skupiny, ktorej je členom. Ja som mal v prvý deň roka šťastie. Stretol som dedka dôchodcu. A ak naozaj platí “ako na nový rok, tak po celý rok“, už teraz sa môžeme chystať na rozsiahlu technologickú asimiláciu starších občanov Slovenskej republiky.
Keby ešte žil, práve dnes by oslávil svoje stoštrnáste narodeniny. Človek, ktorý vytvoril nový svet. Svet, v ktorom hral rolu Boha. John Ronald Reuel Tolkien. Ďakujem Vám za všetko, zmenili ste mi život!
Kdesi na lúke som raz spozoroval kone. Cválali mohutne a pritom ladne. Mal som chuť si ich odfotiť, či inak uchovať pre moje potomstvo. Nemal som však pri sebe ani fotoaparát, ani kameru. Diktafónom som mohol zachytiť aspoň zvuk, ktorý sa šíril spod kopýt vznešenej zveri. No ani ten som pri letnej prechádzke nemal k dispozícii. Prehľadával som si vrecká. Stará šrúbka, hygienická vreckovka, kľúče od domu a pero? To je ono. Ja si tie kone napíšem!
Hudba je silný výrazový prostriedok. O tom niet pochýb. Je však málo spevákov alebo hudobníkov, ktorí ma dokázali rozplakať. Včera večer to jeden dokázal. Obyčajnou piesňou.
Kdesi na brehu mora stojí pláž. Je prekrásna. Prechádza sa po nej množstvo ľudí. Niektorí hľadajú, iní sa len tak potulujú, podaktorí hľadajú v piesku kvety, ale len jeden z nich stojí na móle.
Po dlhšom čase som sa vybral do ulíc mestečka na juhovýchodnom Zemplíne. Nič sa v ňom nezmenilo a to som v mestečku nebol hádam mesiac. Bola zima, ale čo už človek môže čakať od decembra? Tie isté budovy, tie isté chodníky, dokonca tí istí ľudia. Každý sa na vás díva s pocitom, že vás pozná. Ste tu známi, nech ste ktokoľvek. Jedna vec však udrie do očí.
Sedím na opustenej stoličke. Je celkom nahá. Obliekol som ju, aby jej nebolo smutno. O pár hodín sa postavím a bude zbytočná. Urobil som jej radosť. Červená sa a namýšľam si, že som to spôsobil ja. Mám ju rád. Aj preto, že sú Vianoce. Najkrajšie sviatky roka si bez nej neviem predstaviť.